Úprava stránky Kňazské bratstvo sv. hieromučeníka Jozafáta (SBSSJ)

'''Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta''' (SBSSJ / СБССЙ) (ukr. ''Братство традиціоналістів Святого Йосафата'') alebo neoficiálne '''Tradicionalistické bratstvo sv. Jozafáta''' sídli v ľvovskej mestskej štvrti Riasne na západnej Ukrajine a je združením tradicionalistických kňazov a seminaristov pridružených ku [[Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX)|Kňazskému bratstvu sv. Pia X. (FSSPX)]]. Jeho zakladateľom sa v roku 2000 stal kňaz [[Vasiľ Kovpak (Василь Ковпак)|Vasiľ Kovpak]] (Василь Ковпак), ktorý používa aj latinizované meno Bazil. Na formácii seminaristov sa stále sčasti podieľajú aj kňazi [[Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX)|Bratstva svätého Pia X.]], najmä tí z Poľska.

Pri bratstve pôsobí aj komunita gréckokatolíckych rehoľných sestier svätého Bazila, ktoré boli v roku 1995 prinútené opustiť [[Rád sestier sv. Bazila Veľkého]] „kvôli ich ‚tradicionalistickému‘ presvedčeniu“<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe, Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 165. ISBN 978-3-8258-9910-3.</ref>. Tradicionalistické sestry sv. Bazila dnes sídlia v dome blahoslaveného [[Mikolaj Čarneckyj (Миколай Чарнецький)|Mikolaja Čarneckyjho (Миколай Чарнецький)]], člena byzantskej časti rádu Redemptoristov, do ktorého sa uchýlil po prepustení z Gulagu. Izba, v ktorej páter Mikolaj zomrel, dnes slúži ako kaplnka ženského konventu.<ref>A Convent for Tradition in the Ukraine webová stránka Transalpine Redemptorists, ktorí sa zjednotili so Sv. Stolicou v r. 2009. Archivované 13. januára 2008 prostredníctvom Wayback Machine.</ref>

Je potrebné rozlišovať medzi SBSSJ a starším '''Baziliánskym rádom sv. Jozafáta''', ktorého členom bol aj blahoslavený slovenský biskup [https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Petro_Gojdi%C4%8D Pavol Peter Gojdič], a ktorého presné označenie je '''Rád svätého Bazila Veľkého''' (O.S.B.M. – lat. ''Ordo Sancti Basilii Magni'', ČSVV – ''Čin svjatoho Vasilija Velikoho''). Takisto je potrebné odlišovať SBSSJ od Spoločnosti sv. Bazila Veľkého, ktorú v r. 2009 založili nitrianski novokňazi, ktorí exkomunikovali slovenských biskupov a priklonili sa k tzv. „dohnalovcom“, teda vstúpencom Eliáša Antonína Dohnala, ktorý založil v roku 2008 Ukrajinskú gréckokatolícku pravovernú cirkev. Naproti tomu, SBSSJ zavrhuje konklávizmus i sedesvakantizmus.

Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta má dnes farské kaplnky po celej Ukrajine, svoj vlastný gréckokatolícky seminár, kláštor a spoločenstvo kňazov a rehoľných sestier. Biskupi FSSPX zabezpečujú všetky druhy kňazských svätení pre SBSSJ výlučne v tradičnom rímskom ríte, zatiaľ čo vysvätení kňazi následne slávia výlučne gréckokatolícku liturgiu sv. Jána Zlatoústeho rusínskej proviniencie v staroslovenčine.

Pre svojich veriacich zabezpečujú podľa svojich internetových stránok neporušenú ukrajinskú „svätú unijnú gréckokatolícku tradíciu“ – narážajúc tak na tzv. „Užhorodskú úniu“. Tá bola pokusom o obnovenie plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v Mukačevskej eparchii a Rímskokatolíckou cirkvou po predchádzajúcom neúspešnom pokuse z r. 1614 uskutočnenom v Krásnom Brode, v dedinke pri Medzilaborciach zvanej tiež „rusínsky Devín“. Užhorodská únia bola uzavretá 24. apríla 1646 na zámku Drugetovcov v Užhorode, kde bolo prítomných 63 pravoslávnych kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie) a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič.

Ukrajinskí kňazi byzantského obradu požadovali zachovanie „gréckych obradov“, práva voliť biskupa s potvrdením Svätej stolice a priznanie výsad katolíckeho duchovenstva.

Užhorodská únia bola oficiálne potvrdená 14. mája 1648 uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom Lippayom a v septembri celokrajinskou synodou biskupov v Trnave. Napriek prísľubom ale neboli podmienky únie naplnené – právo voliť biskupa sa uplatnilo len raz (pri voľbe Petra Partenija Petroviča v r. 1651), zrovnoprávnenie kléru sa uskutočnilo až po r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus.

Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta sa okrem snáh o obnovu tradičného katolicizmu na Ukrajine venuje vo svojom apoštoláte zvláštnu pozornosť na obrátenie Ruska. Aj preto sú zasvätení Panne Márii Fatimskej.

Ich hlavným patrónom je však svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup, ktorého sviatok slávi gréckokatolícka cirkev 12. novembra. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“.

== Svätá únia a vznik gréckokatolíckej cirkvi<ref>Sirotný, J.: Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10. časť), 18. 1. 2013. In: Dielňa sv. Jozefa.</ref> ==
Katolíci veria že Cirkev bola založená samým Kristom, keď tento úrad predal apoštolovi Petrovi so slovami: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Keď Cirkev získala všeobecnú slobodu Milánskym ediktom z roku 313, bola už rozšírená zásluhou apoštola Pavla po celej vtedajšej „civilizovanej“  Európe a prednom Východe. Cirkev sa od počiatku prejavovala svojou univerzálnosťou a jednotou, ale aj rôznorodosťou jednotlivých spoločenstiev, ktoré ju tvorili. Jej viditeľnou hlavou bol pápež, ale mala niekoľko významných stredísk, kde sídlili patriarchovia. V prvotných dobách vzniklo niekoľko patriarchátov; carihradský, antiochijský, alexandrijský a jeruzalemský. Vznikali na východe, pretože tam bolo centrum vtedajšieho cirkevného života, koncily, mníšstvo, centrá vzdelanosti a teológie. Podstatné bolo, že východ vždy korigoval celý cirkevný život s Rímom, ako so svojou hlavou a centrom celej Cirkvi.

Pod vplyvom nezdravých ambícii vzniklo na Východe niekoľko schiziem. Nestorova a Áriova skončila teologickým debaklom, no v deviatom storočí sa presadila Fótiova schizma. Bola skôr politickým a mocenským ťahom proti Rímu, než aby išlo o herézu zo strany patriarchu Fótia. K Carihradu sa pripojila aj Alexandria a Antiochia a v roku 1054 dochádza k známej Veľkej schizme, kedy sa od Ríma odtrhli východné cirkvi. Táto udalosť mala už ale jasný separatistický a doktrinálny podtext. Vznikom ortodoxných cirkví došlo k schizme a doktrinálnemu chaosu. Najviac sa prejavil v spore o Filioque, to znamená, že ortodoxní neuznávajú pôvod Ducha svätého aj zo Syna.

Po neúspešných pokusoch spojiť východné cirkvi s Rímom po koncile v Lyone z 13. storočia a Florentskom koncile z 15. storočia. sa situácia zmenila až v roku 1596, kedy bola podpísaná Brest-Litovská únia. Ortodoxné diecézy z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Haliča, východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa pripojili k Rímu. Po tomto akte Svätá stolica venovala veľkú pozornosť tomu, aby doktrinálne zjednotenie s Rímom bolo výhradným prvkom latinizácie, ktorý by veriaci a kňazi byzantského obradu mohli pocítiť, zatiaľ čo by boli zachované všetky ich východné zvyklosti – počínajúc cirkevným kalendárom so všetkými sviatkami východných svätcov, cez liturgiu, až po disciplinárne tradície Východu. Toto zjednotenie tak nebolo podopreté žiadnymi ekumenickými kompromismi. Týmto aktom vznikla gréckokatolícka cirkev.

Táto cirkev je plne zjednotená s pápežom a chráni všetky posvätné tradície Cirkvi. Jej predstavení, exarchovia, sa zúčastňujú celého cirkevného života západnej Cirkvi. Svätá únia je vybudovaná tak, aby spĺňala základné požiadavky spojenia s Rímom. Jednota sa odohráva na troch úrovniach: jednota v správe, náuke a vo sviatostiach.

=== Prienik modernizmu na Východ ===

Súčasná cirkevná kríza, ktorá rozdelila vo svojom vnútri západnú Cirkev na dva tábory, tradicionalistický a progresivistický sa práve v tomto desaťročí presúva aj do východných zjednotených cirkví.

Na Druhom vatikánskom koncile zohrala významnú úlohu zjednotená Melchitská cirkev – ide de facto o Antiochijský patriarchát, ktorý sa s Rímom zjednotil v roku 1864. Neskôr pápež Lev XIII. encyklikou Orientalium dignitas potvrdil, že všetky východné obrady, očistené od pravoslávnych doplnkov, sú úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej  kanonickej disciplíne. Na koncile však iniciatívou melchitského patriarchu Maximosa IV., chcela táto východná cirkev naviazať na liturgické hnutie v západnej Cirkvi, ktoré si razilo svoju cestu. Zmeny sa mali týkať božského kultu. Patriarcha Maximos IV. bol  propagátorom ľudového jazyka v liturgii a horlivým zástancom medzináboženského dialógu medzi katolíckou Cirkvou a nezjednotenými východnými cirkvami. Dialóg sa mal však odohrávať známym spôsobom, doktrinálnymi ústupkami zo strany Cirkvi.

Ozýval sa názor, rehabilitujúci pomery v prvotnej Cirkvi, ktoré podľa tradicionalistov smerovali k pravoslávnemu omylu ohľadne chápania pápežského primátu, ako akejsi čestnej funkcii v Cirkvi. Teológovia melchitskej cirkvi výrazne ovplyvnili dekréty o ekumenizme Unitatis Redintegratio a o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum. Tradicionalisti varovali, že týmito  dokumentmi ožíva idea rovnosti medzi Rímom a východnými patriarchátmi. Paradoxné bolo aj to, že na koncile teológovia východných cirkví presadzovali možnosť rozvodu manželstva. Pravdepodobne boli ovplyvnení pravoslávnym chápaním manželstva, ktoré pripúšťa rozvod za určitých podmienok.

== Odpor voči delatinizácii ukrajinskej gréckokatolíckej tradície ==

Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta odmieta delatinizačné reformy, ktoré sa v súčasnosti dôrazne presadzujú v rámci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá je „v plnom spoločenstve s Rímom“. Tieto reformy sa začali „opravami“ liturgických kníh metropolitom Andrejom Šeptyckyjm (Андрей Шептицький) v 30. rokoch 20. storočia.

Metropolita Andrej bol na jednej strane významným mužom, ktorému sa podarilo očistiť východný kult od pravoslávnych prvkov, ale zároveň presadzoval v praxi tvrdenie, že východný rítus sa nemusí latinizovať len preto, aby mohol byť považovaný za katolícky. Podľa jeho životopisca, Cyrila Koroľovského, však dôrazne odmietal použitie sily proti latinizátorom byzantskej liturgie. Vyjadril obavy, že akýkoľvek takýto pokus by viedol ku gréckokatolíckej obdobe schizmy v ruskej pravoslávnej cirkvi z roku 1666.

Kurz sa zmenil v dobe, keď počas konania sa Druhého vatikánskeho koncilu na čele ukrajinských gréckokatolíkov stál kardinál Josyf Slipyj (Йосиф Сліпий). Bol väznený v sovietskych pracovných táboroch a až na intervenciu pápeža Jána XXIII. a amerického prezidenta Johna F. Kennedyho bol prepustený za účelom, aby sa mohol zúčastniť koncilu.

Delatinizácia ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nabrala rýchlejší spád až po vydaní už spomínaného dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu – Orientalium Ecclesiarum v roku 1964 a niekoľkých ďalších dokumentov.

Výsledkom bolo zavrhnutie latinizácie v rámci ukrajinskej diaspóry. Sovietska okupácia západnej Ukrajiny medzitým prinútila byzantských katolíkov k tajnej existencii a pôsobeniu v rámci tzv. „podzemnej cirkvi“. Na rozdiel od ukrajinskej diaspóry, ktorá stratila kontakt s národom sa v rámci štruktúr prenasledovanej cirkvi na Ukrajine rozmáhali latinské pobožnosti ruženca a krížovej cesty, či liturgické oslavy Božieho Tela a s nimi spojená adorácia Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Tieto latinské pobožnosti sa stali zásadnou oporou v náboženskom živote prenasledovaných ukrajinských gréckokatolíkov.

Po zrušení zákazu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UGKC) v roku 1989 sa z diaspóry navrátilo množstvo kňazov a hierarchov UGKC a pokúsili sa presadiť „liturgickú jednotu“, pod ktorou mali na mysli jednotné užívanie delatinizovanej gréckokatolíckej liturgie na celom území Ukrajiny a odstránenie latinských pobožností.

Delatinizácia ukrajinskej gréckokatolíckej tradície sa stala prostriedkom implementácie modernistických novotvarov.

Kardinál Slipyj sa po koncile vrátil do vlasti a začal rozbiehať čulé ekumenické aktivity najmä s pravoslávnou cirkvou, do ktorej sa komunistický režim snažil gréckokatolícku cirkev násilne včleniť. Vo svojich pastierskych listoch píše, že v dogmatickej oblasti nie je rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V duchu nového „dialógu“ sa stavia proti Rímu a tvrdí, že je neprípustné, aby bol východný rítus pod vplyvom Ríma i naďalej latinizovaný.

V dôsledku pôsobenia kardinála Slipyja sa v gréckokatolíckej cirkvi vytvorilo nové progresivistické hnutie, ktoré odmieta, aby byzantský obrad bol iba jedným z obradov v rámci katolíckej Cirkvi a požaduje väčšiu samostatnosť, ba priam rovnoprávnosť s Rímom a samozrejme to najdôležitejšie: hnutie sa snaží oživiť pravoslávnu teológiu, ktorú stotožňuje s autentickou náukou východnej tradície.

Tento nový kurz vo východnej cirkvi podporoval až do svojej smrti v r. 2017 nástupca kardinála Slipyja, kardinál Ljubomyr Husar (Любомир Гузар), ktorý  bol Slipyjm v roku 1977 vysvätený  bez súhlasu Ríma. Paradoxným výsledkom tohto nepriateľského kroku bolo, že väčšia časť východného kléru s podporou kardinála Husara nekriticky prijímala „novoty“ zo západu, ktoré  vychádzali z modernistického Ríma.

Kňazi východného obradu, ktorí sa snažili zostať verní katolíckej Cirkvi a  tradícii boli Husarom a jeho administratívou perzekvovaní.

== Prenasledovaná ukrajinská gréckokatolícka tradícia ==

Páter Kovpak (Василь Ковпак), zakladateľ SBSSJ vo svojich memoároch Prenasledovaná tradícia<ref>Ковпак, Василь: Переслідувана Традиція. Ľvov: Liga-Press, 2003, 248 s. ISBN 966-8293-26-6 Dostupné on-line.</ref> obvinil hierarchiu UGKC, že používa intenzívny psychologický nátlak na kňazov, ktorí sa „odlatinizovávajú“ iba v určitých oblastiach alebo sa nechcú delatinizovať vôbec. Tvrdí, že mnohí veriaci, ktorí sú verní ukrajinskej gréckokatolíckej tradícii radšej zostávajú v nedeľu doma, ako by sa mali zúčastniť na delatinizovanej liturgii s nádychom pravoslávnych prvkov.

Páter Kovpak konštatuje, že grécko-katolícku cirkev na Ukrajine násilne zlikvidoval Sovietsky zväz. Kňazi, ktorí nepodpísali prestup na pravoslávie, boli uväznení a poslaní na Sibír. Gréckokatolíkom nebol povolený ani kult. Mnoho veriacich je ovplyvnených názormi spisovateľov Kostylenka a Halana, ktorí tvrdili, že Svätá Únia je mŕtva. Druhým nebezpečenstvom podľa Kovpaka je katolícky liberalizmus, ktorý prišiel spolu s kňazmi zo Západu. Páter Kovpak si myslí, že títo kňazi oslabili vo veriacich odhodlanie k boju za plné odškodnenie grécko-katolíckej cirkvi, za úplné navrátenie jej majetku a chrámov. Kňazi navrátivší sa zo západnej diaspóry takisto podnecovali veriacich k tomu, aby žili „v bratskej láske“ s inými konfesiami.

V mestách a na dedinách sa začali sláviť ekumenické bohoslužby s pravoslávnymi a protestantmi. V gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine pod vplyvom modernistického kléru teda postupne vznikala taká istá polarizácia ako v západnej Cirkvi. I gréckokatolícky klérus sa dnes delí na modernistov a tradicionalistov. V mnohých modernistických katolíckych periodikách sú tradicionalisti vykresľovaní sektársky, prípadne ako starí a nevzdelaní ľudia.

Táto polarizácia sa preniesla aj do východnej liturgie v dvoch smeroch.[5]

== Referencie ==

[[Category:Tradicionalistické spoločenstvá]]