Úprava stránky Kňazské bratstvo sv. hieromučeníka Jozafáta (SBSSJ)

[[Súbor:Bratstvo-sv-jozafata vysviacka-knazov alfonso-de-galarreta 2019.jpg|vľavo|náhľad|''Vysviackou dvoch novokňazov biskupom Alfonsom de Galarreta, FSSPX v r. 2019 sa počet kňazov bratstva zvýšil na 21. Zdroj: fsspx.news'']]'''Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta''' (SBSSJ / СБССЙ) (ukr. ''Братство традиціоналістів Святого Йосафата'') alebo neoficiálne '''Tradicionalistické bratstvo sv. Jozafáta''' sídli v ľvovskej mestskej štvrti Riasne na západnej Ukrajine a je združením tradicionalistických kňazov a seminaristov pridružených ku [[Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX)|Kňazskému bratstvu sv. Pia X. (FSSPX)]]. Jeho zakladateľom sa v roku 2000 stal kňaz [[Vasiľ Kovpak (Василь Ковпак)|Vasiľ Kovpak]] (Василь Ковпак), ktorý používa aj latinizované meno Bazil. Na formácii seminaristov sa stále sčasti podieľajú aj kňazi [[Kňazské bratstvo sv. Pia X. (FSSPX)|Bratstva svätého Pia X.]], najmä tí z Poľska.

Pri bratstve pôsobí aj komunita gréckokatolíckych rehoľných sestier svätého Bazila, ktoré boli v roku 1995 prinútené opustiť [[Rád sestier sv. Bazila Veľkého]] „kvôli ich ‚tradicionalistickému‘ presvedčeniu“<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe, Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 165. ISBN 978-3-8258-9910-3.</ref>. Tradicionalistické sestry sv. Bazila dnes sídlia v dome blahoslaveného [[Mikolaj Čarneckyj (Миколай Чарнецький)|Mikolaja Čarneckyjho (Миколай Чарнецький)]], člena byzantskej časti rádu Redemptoristov, do ktorého sa uchýlil po prepustení z Gulagu. Izba, v ktorej páter Mikolaj zomrel, dnes slúži ako kaplnka ženského konventu.<ref>A Convent for Tradition in the Ukraine webová stránka Transalpine Redemptorists, ktorí sa zjednotili so Sv. Stolicou v r. 2009. Archivované 13. januára 2008 prostredníctvom Wayback Machine.</ref>

Je potrebné rozlišovať medzi SBSSJ a starším '''Baziliánskym rádom sv. Jozafáta''', ktorého členom bol aj blahoslavený slovenský biskup [https://sk.wikipedia.org/wiki/Pavol_Petro_Gojdi%C4%8D Pavol Peter Gojdič], a ktorého presné označenie je '''Rád svätého Bazila Veľkého''' (O.S.B.M. – lat. ''Ordo Sancti Basilii Magni'', ČSVV – ''Čin svjatoho Vasilija Velikoho''). Takisto je potrebné odlišovať SBSSJ od Spoločnosti sv. Bazila Veľkého, ktorú v r. 2009 založili nitrianski novokňazi, ktorí exkomunikovali slovenských biskupov a priklonili sa k tzv. „dohnalovcom“, teda vstúpencom Eliáša Antonína Dohnala, ktorý založil v roku 2008 Ukrajinskú gréckokatolícku pravovernú cirkev. Naproti tomu, SBSSJ zavrhuje konklávizmus i sedesvakantizmus.

Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta má dnes farské kaplnky po celej Ukrajine, svoj vlastný gréckokatolícky seminár, kláštor a spoločenstvo kňazov a rehoľných sestier. Biskupi FSSPX zabezpečujú všetky druhy kňazských svätení pre SBSSJ výlučne v tradičnom rímskom ríte, zatiaľ čo vysvätení kňazi následne slávia výlučne gréckokatolícku liturgiu sv. Jána Zlatoústeho rusínskej proviniencie v staroslovenčine.
[[Súbor:Krasny-brod monastier-zostupenia-ducha-svateho.jpg|vľavo|náhľad|''Dnešné ruiny Monastieru Zostúpenia Ducha Svätého, v ktorom mala byť uzavretá krásnobrodská únia. Zdroj: Teslaton, sk.wikipedia.org'']]
Pre svojich veriacich zabezpečujú podľa svojich internetových stránok neporušenú ukrajinskú „svätú unijnú gréckokatolícku tradíciu“ – narážajúc tak na tzv. „Užhorodskú úniu“. Tá bola pokusom o obnovenie plného cirkevného spoločenstva medzi cirkvou byzantského obradu v Mukačevskej eparchii a Rímskokatolíckou cirkvou po predchádzajúcom neúspešnom pokuse z r. 1614 uskutočnenom v Krásnom Brode, v dedinke pri Medzilaborciach zvanej tiež „rusínsky Devín“. Užhorodská únia bola uzavretá 24. apríla 1646 na zámku Drugetovcov v Užhorode, kde bolo prítomných 63 pravoslávnych kňazov (z celkového počtu asi 600 kňazov celej Mukačevskej eparchie) a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič.

Ukrajinskí kňazi byzantského obradu požadovali zachovanie „gréckych obradov“, práva voliť biskupa s potvrdením Svätej stolice a priznanie výsad katolíckeho duchovenstva.

Užhorodská únia bola oficiálne potvrdená 14. mája 1648 uhorským prímasom – ostrihomským arcibiskupom Lippayom a v septembri celokrajinskou synodou biskupov v Trnave. Napriek prísľubom ale neboli podmienky únie naplnené – právo voliť biskupa sa uplatnilo len raz (pri voľbe Petra Partenija Petroviča v r. 1651), zrovnoprávnenie kléru sa uskutočnilo až po r. 1692, keď cisár Leopold I. zrovnoprávnil gréckokatolícky a rímskokatolícky klérus.

Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta sa okrem snáh o obnovu tradičného katolicizmu na Ukrajine venuje vo svojom apoštoláte zvláštnu pozornosť na obrátenie Ruska. Aj preto sú zasvätení Panne Márii Fatimskej.

Ich hlavným patrónom je však svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup, ktorého sviatok slávi gréckokatolícka cirkev 12. novembra. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“.

== Svätá únia a vznik gréckokatolíckej cirkvi<ref>Sirotný, J.: Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10. časť), 18. 1. 2013. In: Dielňa sv. Jozefa.</ref> ==
Katolíci veria že Cirkev bola založená samým Kristom, keď tento úrad predal apoštolovi Petrovi so slovami: „Peter, Ty si skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.“ Keď Cirkev získala všeobecnú slobodu Milánskym ediktom z roku 313, bola už rozšírená zásluhou apoštola Pavla po celej vtedajšej „civilizovanej“  Európe a prednom Východe. Cirkev sa od počiatku prejavovala svojou univerzálnosťou a jednotou, ale aj rôznorodosťou jednotlivých spoločenstiev, ktoré ju tvorili. Jej viditeľnou hlavou bol pápež, ale mala niekoľko významných stredísk, kde sídlili patriarchovia. V prvotných dobách vzniklo niekoľko patriarchátov; carihradský, antiochijský, alexandrijský a jeruzalemský. Vznikali na východe, pretože tam bolo centrum vtedajšieho cirkevného života, koncily, mníšstvo, centrá vzdelanosti a teológie. Podstatné bolo, že východ vždy korigoval celý cirkevný život s Rímom, ako so svojou hlavou a centrom celej Cirkvi.
[[Súbor:Filioque saint-marcellin-boulbon-france 1450.jpg|náhľad|''Olejomaľba filioque z r. 1450 v kostole Saint Marcellin, Boulbon, Francúzsko. Zdroj: en.wikipedia.org'']]
Pod vplyvom nezdravých ambícii vzniklo na Východe niekoľko schiziem. Nestorova a Áriova skončila teologickým debaklom, no v deviatom storočí sa presadila Fótiova schizma. Bola skôr politickým a mocenským ťahom proti Rímu, než aby išlo o herézu zo strany patriarchu Fótia. K Carihradu sa pripojila aj Alexandria a Antiochia a v roku 1054 dochádza k známej Veľkej schizme, kedy sa od Ríma odtrhli východné cirkvi. Táto udalosť mala už ale jasný separatistický a doktrinálny podtext. Vznikom ortodoxných cirkví došlo k schizme a doktrinálnemu chaosu. Najviac sa prejavil v spore o Filioque, to znamená, že ortodoxní neuznávajú pôvod Ducha svätého aj zo Syna.

Po neúspešných pokusoch spojiť východné cirkvi s Rímom po koncile v Lyone z 13. storočia a Florentskom koncile z 15. storočia. sa situácia zmenila až v roku 1596, kedy bola podpísaná Brest-Litovská únia. Ortodoxné diecézy z oblasti dnešnej Ukrajiny, Bieloruska, Haliča, východného Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa pripojili k Rímu. Po tomto akte Svätá stolica venovala veľkú pozornosť tomu, aby doktrinálne zjednotenie s Rímom bolo výhradným prvkom latinizácie, ktorý by veriaci a kňazi byzantského obradu mohli pocítiť, zatiaľ čo by boli zachované všetky ich východné zvyklosti – počínajúc cirkevným kalendárom so všetkými sviatkami východných svätcov, cez liturgiu, až po disciplinárne tradície Východu. Toto zjednotenie tak nebolo podopreté žiadnymi ekumenickými kompromismi. Týmto aktom vznikla gréckokatolícka cirkev.

Táto cirkev je plne zjednotená s pápežom a chráni všetky posvätné tradície Cirkvi. Jej predstavení, exarchovia, sa zúčastňujú celého cirkevného života západnej Cirkvi. Svätá únia je vybudovaná tak, aby spĺňala základné požiadavky spojenia s Rímom. Jednota sa odohráva na troch úrovniach: jednota v správe, náuke a vo sviatostiach.

=== Prienik modernizmu na Východ ===
[[Súbor:Melchitska-cirkev patriarcha maximos-iv.jpg|vľavo|náhľad|200x200bod|''Patriarcha Maximos IV. Zdroj: dsi.diamond-ils.org'']]
Súčasná cirkevná kríza, ktorá rozdelila vo svojom vnútri západnú Cirkev na dva tábory, tradicionalistický a progresivistický sa práve v tomto desaťročí presúva aj do východných zjednotených cirkví.

Na Druhom vatikánskom koncile zohrala významnú úlohu zjednotená Melchitská cirkev – ide de facto o Antiochijský patriarchát, ktorý sa s Rímom zjednotil v roku 1864. Neskôr pápež Lev XIII. encyklikou Orientalium dignitas potvrdil, že všetky východné obrady, očistené od pravoslávnych doplnkov, sú úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej  kanonickej disciplíne. Na koncile však iniciatívou melchitského patriarchu Maximosa IV., chcela táto východná cirkev naviazať na liturgické hnutie v západnej Cirkvi, ktoré si razilo svoju cestu. Zmeny sa mali týkať božského kultu. Patriarcha Maximos IV. bol  propagátorom ľudového jazyka v liturgii a horlivým zástancom medzináboženského dialógu medzi katolíckou Cirkvou a nezjednotenými východnými cirkvami. Dialóg sa mal však odohrávať známym spôsobom, doktrinálnymi ústupkami zo strany Cirkvi.

Ozýval sa názor, rehabilitujúci pomery v prvotnej Cirkvi, ktoré podľa tradicionalistov smerovali k pravoslávnemu omylu ohľadne chápania pápežského primátu, ako akejsi čestnej funkcii v Cirkvi. Teológovia melchitskej cirkvi výrazne ovplyvnili dekréty o ekumenizme Unitatis Redintegratio a o východných cirkvách Orientalium Ecclesiarum. Tradicionalisti varovali, že týmito  dokumentmi ožíva idea rovnosti medzi Rímom a východnými patriarchátmi. Paradoxné bolo aj to, že na koncile teológovia východných cirkví presadzovali možnosť rozvodu manželstva. Pravdepodobne boli ovplyvnení pravoslávnym chápaním manželstva, ktoré pripúšťa rozvod za určitých podmienok.

== Odpor voči delatinizácii ukrajinskej gréckokatolíckej tradície ==
[[Súbor:Andrzej Szeptycki (a).jpg|vľavo|náhľad|203x203bod|''Metropolita Andrej Šeptyckyj. Zdroj: Prus Edward. Władyka świętojurski: rzecz o arcybiskupie Andrzeju Szeptyckim, 1865-1944 Warszawa 1985 Ed. Instytut Wydawniczy Związków Zawodowych.'']]
Kňazské bratstvo svätého hieromučeníka Jozafáta odmieta delatinizačné reformy, ktoré sa v súčasnosti dôrazne presadzujú v rámci Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá je „v plnom spoločenstve s Rímom“. Tieto reformy sa začali „opravami“ liturgických kníh metropolitom Andrejom Šeptyckyjm (Андрей Шептицький) v 30. rokoch 20. storočia.
[[Súbor:Kardinal-josyf-slipyj.jpg|náhľad|230x230bod|''Kardinál Josyf Slipyj. Zdroj: Canadian Institute of Ukrainian Studies'']]
Metropolita Andrej bol na jednej strane významným mužom, ktorému sa podarilo očistiť východný kult od pravoslávnych prvkov, ale zároveň presadzoval v praxi tvrdenie, že východný rítus sa nemusí latinizovať len preto, aby mohol byť považovaný za katolícky. Podľa jeho životopisca, Cyrila Koroľovského, však dôrazne odmietal použitie sily proti latinizátorom byzantskej liturgie. Vyjadril obavy, že akýkoľvek takýto pokus by viedol ku gréckokatolíckej obdobe schizmy v ruskej pravoslávnej cirkvi z roku 1666.

Kurz sa zmenil v dobe, keď počas konania sa Druhého vatikánskeho koncilu na čele ukrajinských gréckokatolíkov stál kardinál Josyf Slipyj (Йосиф Сліпий). Bol väznený v sovietskych pracovných táboroch a až na intervenciu pápeža Jána XXIII. a amerického prezidenta Johna F. Kennedyho bol prepustený za účelom, aby sa mohol zúčastniť koncilu.

Delatinizácia ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nabrala rýchlejší spád až po vydaní už spomínaného dekrétu Druhého vatikánskeho koncilu – Orientalium Ecclesiarum v roku 1964 a niekoľkých ďalších dokumentov.

Výsledkom bolo zavrhnutie latinizácie v rámci ukrajinskej diaspóry. Sovietska okupácia západnej Ukrajiny medzitým prinútila byzantských katolíkov k tajnej existencii a pôsobeniu v rámci tzv. „podzemnej cirkvi“. Na rozdiel od ukrajinskej diaspóry, ktorá stratila kontakt s národom sa v rámci štruktúr prenasledovanej cirkvi na Ukrajine rozmáhali latinské pobožnosti ruženca a krížovej cesty, či liturgické oslavy Božieho Tela a s nimi spojená adorácia Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej. Tieto latinské pobožnosti sa stali zásadnou oporou v náboženskom živote prenasledovaných ukrajinských gréckokatolíkov.

Po zrušení zákazu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (UGKC) v roku 1989 sa z diaspóry navrátilo množstvo kňazov a hierarchov UGKC a pokúsili sa presadiť „liturgickú jednotu“, pod ktorou mali na mysli jednotné užívanie delatinizovanej gréckokatolíckej liturgie na celom území Ukrajiny a odstránenie latinských pobožností.

Delatinizácia ukrajinskej gréckokatolíckej tradície sa stala prostriedkom implementácie modernistických novotvarov.

Kardinál Slipyj sa po koncile vrátil do vlasti a začal rozbiehať čulé ekumenické aktivity najmä s pravoslávnou cirkvou, do ktorej sa komunistický režim snažil gréckokatolícku cirkev násilne včleniť. Vo svojich pastierskych listoch píše, že v dogmatickej oblasti nie je rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi. V duchu nového „dialógu“ sa stavia proti Rímu a tvrdí, že je neprípustné, aby bol východný rítus pod vplyvom Ríma i naďalej latinizovaný.
[[Súbor:Kardinal-ljubomyr-husar.png|náhľad|248x248bod|''Kardinál Ljubomyr Husar. Zdroj: wikipedia.org'']]
V dôsledku pôsobenia kardinála Slipyja sa v gréckokatolíckej cirkvi vytvorilo nové progresivistické hnutie, ktoré odmieta, aby byzantský obrad bol iba jedným z obradov v rámci katolíckej Cirkvi a požaduje väčšiu samostatnosť, ba priam rovnoprávnosť s Rímom a samozrejme to najdôležitejšie: hnutie sa snaží oživiť pravoslávnu teológiu, ktorú stotožňuje s autentickou náukou východnej tradície.

Tento nový kurz vo východnej cirkvi podporoval až do svojej smrti v r. 2017 nástupca kardinála Slipyja, kardinál Ljubomyr Husar (Любомир Гузар), ktorý  bol Slipyjm v roku 1977 vysvätený  bez súhlasu Ríma. Paradoxným výsledkom tohto nepriateľského kroku bolo, že väčšia časť východného kléru s podporou kardinála Husara nekriticky prijímala „novoty“ zo západu, ktoré  vychádzali z modernistického Ríma.

Kňazi východného obradu, ktorí sa snažili zostať verní katolíckej Cirkvi a  tradícii boli Husarom a jeho administratívou perzekvovaní.

== Prenasledovaná ukrajinská gréckokatolícka tradícia ==

Páter Kovpak (Василь Ковпак), zakladateľ SBSSJ vo svojich memoároch Prenasledovaná tradícia<ref>Ковпак, Василь: Переслідувана Традиція. Ľvov: Liga-Press, 2003, 248 s. ISBN 966-8293-26-6 Dostupné on-line.</ref> obvinil hierarchiu UGKC, že používa intenzívny psychologický nátlak na kňazov, ktorí sa „odlatinizovávajú“ iba v určitých oblastiach alebo sa nechcú delatinizovať vôbec. Tvrdí, že mnohí veriaci, ktorí sú verní ukrajinskej gréckokatolíckej tradícii radšej zostávajú v nedeľu doma, ako by sa mali zúčastniť na delatinizovanej liturgii s nádychom pravoslávnych prvkov.

Páter Kovpak konštatuje, že grécko-katolícku cirkev na Ukrajine násilne zlikvidoval Sovietsky zväz. Kňazi, ktorí nepodpísali prestup na pravoslávie, boli uväznení a poslaní na Sibír. Gréckokatolíkom nebol povolený ani kult. Mnoho veriacich je ovplyvnených názormi spisovateľov Kostylenka a Halana, ktorí tvrdili, že Svätá Únia je mŕtva. Druhým nebezpečenstvom podľa Kovpaka je katolícky liberalizmus, ktorý prišiel spolu s kňazmi zo Západu. Páter Kovpak si myslí, že títo kňazi oslabili vo veriacich odhodlanie k boju za plné odškodnenie grécko-katolíckej cirkvi, za úplné navrátenie jej majetku a chrámov. Kňazi navrátivší sa zo západnej diaspóry takisto podnecovali veriacich k tomu, aby žili „v bratskej láske“ s inými konfesiami.

V mestách a na dedinách sa začali sláviť ekumenické bohoslužby s pravoslávnymi a protestantmi. V gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine pod vplyvom modernistického kléru teda postupne vznikala taká istá polarizácia ako v západnej Cirkvi. I gréckokatolícky klérus sa dnes delí na modernistov a tradicionalistov. V mnohých modernistických katolíckych periodikách sú tradicionalisti vykresľovaní sektársky, prípadne ako starí a nevzdelaní ľudia.

Táto polarizácia sa preniesla aj do východnej liturgie v dvoch smeroch.<ref>Sirotný, J.: Dejiny súčasnej krízy v Cirkvi (10. časť), 18. 1. 2013. In: Dielňa sv. Jozefa.</ref>

== Vznik bratstva sv. Jozafáta ==
[[Súbor:Vasil-kovpak.jpg|vľavo|náhľad|235x235bod|''Vasiľ Kovpak, predstavený Kňazského bratstva sv. hieromučeníka Jozafáta. Zdroj: varianty.lviv.ua'']]
Podľa Vlada Naumescu<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), ''Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe'', Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 162. <nowiki>ISBN 978-3-8258-9910-3</nowiki>.</ref> už začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia začali kňazi Kňazského bratstva sv. Pia X. navštevovať západné ukrajinské oblasti. Počas týchto návštev nadviazali kontakt ''„so skupinou gréckokatolíckych kňazov a veriacich, ktorí preferovali náboženské zvyklosti odvodené od latinského rítu, a ktoré boli dôležitou súčasťou ich náboženských zvyklostí v podzemnej cirkvi“'' a pomohli im so založením ich bratstva.

V roku 1999 páter Vasiľ Kovpak a dvaja ďalší členovia UGKC oficiálne požiadali biskupa Bernarda Fellaya, vtedajšieho generálneho predstaveného FSSPX, aby sa stal ich duchovným vodcom. Títo traja kňazi v tomto kroku videli nádej, ako získať uznanie i podporu od spriaznených západných tradičných katolíkov. V septembri roku 2000 biskup Fellay s ich požiadavkou súhlasil.<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), ''Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe'', Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 165. <nowiki>ISBN 978-3-8258-9910-3</nowiki>.</ref>

V dobe, kedy sa čoraz výraznejšie ozývajú hlasy snažiace sa o partikularizáciu východných cirkví, si toto bratstvo vytýčilo základnú úlohu – a tou je pokračovať v tradícii Svätej Únie tak, ako to požaduje katolícka Cirkev.
[[Súbor:Bratstvo-sv-jozafata vysviacka-dvoch-diakonov tissier-de-mallerais 2006.jpg|náhľad|''Biskup Tissier de Mallerais, FSSPX s kňazmi a diakonmi z Bratstva sv. Jozefáta pri príležitosti ich diakonskej vysviacky v r. 2006. Zdroj: laportelatine.org'']]
Podľa Vlada Naumescu:<blockquote>''„...náboženský život v tradicionalistickej farnosti sa riadil modelom ‚podzemnej cirkvi‘. Pobožnosti boli intenzívnejšie, každý kňaz propagoval svoju farnosť ako ‚pútnické miesto‘ pre okolité oblasti, čím v nedeľu priťahoval väčšie davy ľudí, ako bola schopná pritiahnuť miestna farnosť. V nedele a sviatočné dni sa bohoslužby konali trikrát denne (v Riasne) a nedeľná liturgia trvala dve a pol až tri hodiny. Hlavné náboženské slávnosti sa konali mimo kostola uprostred štvrte a pri každej príležitosti tradicionalisti organizovali dlhé procesie naprieč čo najväčším územím, na ktorom pôsobili. Komunitu silne zjednocoval jej spoločný nepriate [modernizmus], vďaka ktorému sa bratstvo mohlo pasovať do roly ‚obrancu viery‘, ktorá bola známa z čias represií [Sovietskeho zväzu]. Tento model, ktorý predpokladá jasné postoje a pevný morálny základ, mobilizoval komunitu a reprodukoval niekdajšie odhodlanie veriacich ‚podzemnej cirkvi‘.“''<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), ''Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe'', Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 164. <nowiki>ISBN 978-3-8258-9910-3</nowiki>.</ref></blockquote>

== Kňazské svätenia z roku 2006 a exkomunikácia Vasiľa Kovpaka ==
[[Súbor:Bratstvo-sv-jozafata biskup-williamson varsava polsko 2006.png|vľavo|náhľad|''Biskup Williamson, FSSPX vo Varšave v r. 2006 s vysvätenými novokňazmi a diakonmi Bratstva sv. Jozafáta'']]
Dňa 22. novembra 2006 biskup Richard Williamson, ktorý bol v tom čase členom Spoločnosti svätého Pia X. (FSSPX), vysvätil vo Varšave v Poľsku dvoch kňazov a sedem diakonov pre SBSSJ.

Páter John Jenkins, ktorý bol biskupom Fellayom v roku 2004 ustanovený za námestníka pátra Karla Stehlina, ktorý v tom čase pôsobil ako predstavený Bratstva sv. Pia X. pre strednú a východnú Európu po vysviacke prvých kňazov SBSSJ povedal:<blockquote>''„V budúcom boji, ktorý ich čaká, budú skutočne potrebovať tohto'' '''Spiritus Domini ad robor (Ducha Svätého Pomoci)'''''. Exkomunikácia vyslovená proti otcovi Vasiľovi bola vyhlásená za neplatnú z dôvodu nedostatkov v kanonickej forme, ale proces bol obnovený. Kyjevský kardinál [''Ljubomyr ''Husar] mu už pohrozil najrôznejšími trestami, ak sa svätenia uskutočnia, a nový ľvovský biskup [Ihor Vozniak] otvorene vyhlásil, že jeho hlavnou úlohou na nadchádzajúci rok bude vykoreniť ‚lefebvristov‘ zo svojho územia.'' 

''Veriacich na Ukrajine čaká v nasledujúcich mesiacoch boj na život a na smrť. Všetci sme boli veľmi nadchnutí ich zbožnosťou a ja sám som bol prekvapený podobnosťou atmosféry medzi ich seminaristami s tou, ktorú som poznal v našom seminári – a to napriek rozdielnosti jazyka, národnosti a dokonca aj obradu. Klerici Spoločnosti svätého Jozafáta nás pohostili aj slávnostnou Božskou Liturgiou.“''<ref>Rozhovor poskytnutý pátrom Jenkinsom, varšavským priorom FSSPX dnes zaniknutému portálu 'La Porte Latine' 31. marca 2006:, preklad z francúzskeho originálu, odkaz na web.archive.org.</ref></blockquote>Ľvovský (arcidiecéza, v ktorej bol Kovpak inkardinovaný) arcibiskup Ihor Vozniak, CSsR (Ігор Михайлович Возьняк) naozaj odsúdil konanie biskupa Williamsona, označil ho za „trestuhodný zločin“, ktorým mal porušiť kánon 1015 § 2, kánony 1021 a 1331 § 2 Kódexu kánonického práva a príslušné kánony Kódexu kánonov východných cirkví. Arcibiskup Vozniak odsúdil Kovpakovu účasť na svätení a zdôraznil, že dvaja kňazi, ktorých Williamson vysvätil, nedostanú v rámci arcidiecézy fakulty.<ref>Svätá stolica rovnako vyhlásila, že kňazi FSSPX sú "suspendovaní z výkonu kňazskej služby". (Letter of Monsignor Camille Perl, Secretary of the Ecclesia Dei Commission, archivované 2. február 2003 na stránkach Wayback Machine). Menšia časť z nich - vysvätená pred rokom 1976 arcibiskupom Marcelom Lefebvrom z FSSPX - bola a zostala inkardinovaná vo viacerých európskych diecézach. Sú teda v rovnakej situácii, v akej sa na chvíľu ocitol exkomunikovaný páter Kovpak, ktorý bol inkardinovaný v ukrajinskej Ľvovskej arcidiecéze. Novovysvätení duchovní však nie sú inkardinovaní v žiadnej ukrajinskej katolíckej diecéze, a teda nie sú duchovnými Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.</ref>

Predstavitelia Ľvovskej arcidiecézy uviedli, že Kovpak:<blockquote>''„...klame Cirkev tým, že vyhlasuje, že je gréckokatolíckym (byzantským) kňazom, pričom podporuje skupinu Bratstva sv. Pia X., ktorá používa výlučne starú latinskú liturgiu, vyhýba sa byzantskej tradícii a nezachováva vernosť Svätej stolici.“''<ref>Catholic World News: Byzantine Catholics decry Lefebvrite inroads into Ukraine Obvinenie z „vyhýbania sa byzantskej tradícii“ sa týka Kovpakovho obhajovania latinizačných prvkov, ktoré ukrajinská gréckokatolícka cirkev zavádzala od 17. storočia, ale po Druhom vatikánskom koncile ich násilne odstránila.</ref></blockquote>Oficiálna hierarchia Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi obnovila proces Kovpakovej exkomunikácie a 23. novembra 2007 ho potvrdila Kongregácia pre náuku viery.<ref>Ukrainian priest excommunicated Catholic World News, 21. november 2007.</ref>

Zatiaľ čo exkomunikáciu štyroch biskupov, ktorých arcibiskup Marcel Lefebvre vysvätil napriek zákazu kánonu 1013, zrušil na ich žiadosť pápež Benedikt XVI. v januári 2009, o. Kovpak sa nedomáhal zrušenia svojej exkomunikácie zo strany Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi ani Svätej stolice.

== Patrón – svätý hieromučeník Jozafát ==
[[Súbor:Sv-jozafat hieromucenik-svatej-unie.gif|vľavo|náhľad|231x231bod|''Sv. Jozafát, hieromučeník Svätej únie. Zdroj: thebasilica.org'']]
Mučeník a apoštol únie sa narodil v roku 1580 v meste Vladimír v oblasti Volyň, ktorá je dnes severozápadnou súčasťou Ukrajiny. Jeho rodičia boli pravoslávni. Vo Vilniuse (dnes hlavné mesto Litvy) prestúpil do ruténskej uniatskej cirkvi. V roku 1609 sa stal kňazom, o 4 roky neskôr igumenom, predstaveným baziliánskeho kláštora v meste Byten v dnešnom Bielorusku a o rok zasa vo Vilniuse archimandritom.

V roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku v dnešnom severnom Bielorusku a rok po jeho smrti sa stal arcibiskupovým nástupcom.

Ako horlivý kazateľ a spovedník neúnavne pozýval k rozširovaniu zjednotenia (únie) kresťanov byzantského obradu s Katolíckou cirkvou.

Počas vizitácie v meste Vitebsk v dnešnom severovýchodnom Bielorusku ho zavraždili.

Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup zomrel 12. novembra 1623.

V roku 1643 bol blahorečený a v roku 1867 svätorečený. Jeho telesné pozostatky boli prenesené v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma.

Pápež Pius XI. si pri príležitosti 300. výročia od jeho smrti uctil jeho pamiatku samostatnou encyklikou ''Ecclesiam Dei admirabili''.

== Základné postoje SBSSJ ==
Bratstvo v prvom rade rozvíja kritiku voči indiferentizmu a modernizmu v katolíckej Cirkvi, ktorú na Ukrajine reprezentuje Ukrajinská gréckokatolícka cirkev.

=== Odpor voči falošnému ekumenizmu ===
Členovia bratstva ostro vystupujú proti niektorým tézam Druhého vatikánskeho koncilu a aspektom falošného ekumenizmu a medzináboženského dialógu, ktoré zastáva či už oficiálna UGKC alebo Svätá stolica. Bratstvo odmieta prijímanie bludných učení pravoslávia v otázke primátu a neomylnosti pápeža, v otázke Eucharistie a podstaty ďalších sviatostí.

Namiesto toho bratstvo organizuje a podporuje katolícke misijné aktivity medzi pravoslávnymi, ktorí nie sú v spoločenstve so Svätou stolicou. Zároveň, súčasťou apoštolátu bratstva je snaha o obrátenie Ruska na katolicizmus v súlade s požiadavkou fatimských zjavení Panny Márie.

Vo svojej knihe ''Prenasledovaná tradícia'' páter Kovpak uvádza množstvo príkladov, keď oficiálna UGKC odmietla pravoslávnych duchovných či laikov, ktorí chceli konvertovať na katolicizmus. V mnohých prípadoch sa tak podľa neho stalo len preto, že konvertiti neboli etnickí Ukrajinci.

=== „Pravdyvyj“ obrad ako liturgický základ ===
Bratstvo odmieta drasticky skrátenú Božskú Liturgiu sv. Jána Zlatoústeho zavlečenú na Ukrajinu z ukrajinskej diaspóry. Ako alternatívu slúžia páter Kovpak a jeho oltárni spolubratia „Pravdyvyj“ teda „pravý“ obrad<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), ''Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe'', Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 162-163. <nowiki>ISBN 978-3-8258-9910-3</nowiki>.</ref>, ktorý často trvá dve a pol až tri hodiny<ref>Stéphanie Mahieu and Vlad Naumescu (2008), ''Churches In-between: Greek Catholic Churches in Postsocialist Europe'', Halle Studies in the Anthropology of Eurasia. LIT Verlag Münster, 2008, str. 164. <nowiki>ISBN 978-3-8258-9910-3</nowiki>.</ref>.

=== Používanie cirkevnej staroslovenčiny v Božskej Liturgii ===
Bratstvo tiež nesúhlasí s opustením cirkevnej staroslovenčiny, tradičného liturgického jazyka slovanských cirkví (pravoslávnej aj gréckokatolíckej), a jej nahradením súčasnou ukrajinčinou ako jazykom ľudu v rámci UGKC. Bratstvo zastáva názor, že cirkevná staroslovenčina je okrem svojej posvätnosti nevyhnutná tiež na zdôraznenie tak potrebnej katolíckej jednoty medzi všetkými slovanskými národmi a na predchádzanie nacionalizmu, ktorý dlhodobo rozdeľuje kresťanov zo slovanských národov.

=== Latinské pobožnosti ako základ ukrajinskej gréckokatolíckej duchovnosti ===
Bratstvo naďalej praktizuje latinské pobožnosti ako adoráciu pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou, modlitbu ruženca či pobožnosť krížovej cesty. Členovia bratstva totiž zastávajú názor, že obrady, ktoré prevzali od svojich latinských katolíckych poľských susedov, ukrajinskí gréckokatolíci praktizujú už dlho, v niektorých prípadoch celé stáročia, a že ich potláčanie znamená zbaviť ukrajinských katolíckych veriacich časti ich vlastného posvätného dedičstva tradície.

Ústredným bodom sporu, ktorý bratstvo v tejto veci rozvíja, je otázka toho, čo predstavuje „organický vývoj“. Ich odporcovia často tvrdia, že Svätá stolica už pred Druhým vatikánskym koncilom tvrdila, že latinizácia nie je organickým vývojom v rámci gréckokatolíckej tradície.  Často sa pritom odvolávajú na encykliku pápeža Leva XIII. z roku 1894 Orientalium dignitas a pokyny pápeža svätého Pia X., aby kňazi ruskej katolíckej cirkvi slúžili liturgiu ''„nie viac, nie menej a nie inak“'' ako pravoslávni a staroobradoví duchovní.<gallery>
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata zasvatenie-ruska-neposkvrnenemu-srdcu-panny-marie ivano-frankivsk 20220325.jpg|''Latinský zvyk, žehnanie monštranciou 25. marca 2022 v deň zasvätenia Ruska Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, Ivano-Frankivsk''
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata deti-v-sprievode-s-ruzencom ryasne jul-2022.jpg|''Deti v sprievode na sviatok patróna chrámu v Ryasne, júl 2022, nesú maketu ruženca - latinskej pobožnosti, ku ktorej sú gréckokatolíckymi kňazmi bratstva vedené. Veľkolepé sprievody koná bratstvo podľa vzoru latinskej poľskej katolíckej Cirvi. Zdroj: saintjosaphat.org''
</gallery>

=== Postoj k vojne na Ukrajine z roku 2022 ===
<gallery>
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata poklona-pri-bozom-hrobe riasne-lvov 20220422.jpg|''Poklona pri Božom hrobe vo Farnosti svätých najvyšších apoštolov Petra a Pavla (Ľvov, Ryasne), 22. apríla 2022.''
Súbor:Najsvatejsie-srdce-jezisovo-ratuj-nasu-ukrajinu farebne.jpg|''Zo sviatku Božieho Tela vo farnosti Nanebovstúpenia Pána v Janive, 26. júna 2022. Na plagáte v pozadí je nápis: „Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ratuj našu Ukrajinu!“ Zdroj: saintjosaphat.org''
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata modlitba-za-duse-zabitych-vo-vojne.jpg|''Grafický materiál SBSSJ propagujúci modlitbu za duše zabitých vo vojne. Zdroj: saintjosaphat.org''
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata rozlucka-s-padlym-farnikom 2022.png|''Pohrebný sprievod na počesť padlého vojaka, Jurija Safronenka, farníka bratstva z farnosti Nanebovstúpenia Pána, Janiv, 2. apríla 2022. Zdroj: saintjosaphat.org''
Súbor:Bratstvo-sv-jozafata farnicky-vyrabaju-maskovacie-siete-pre-tanky melitopol 2022.jpg|''Farníčky bratstva vyrábajú maskovacie siete pre ukrajinské tanky, Melitopoľ, marec 2022. Zdroj: saintjosaphat.org''
</gallery>
Bratstvo jasne odmieta naratív rovnako ako západnej, tak i východnej vojnovej propagandy. Páter Bogdan Vytrykuš sa v rozhovore z mája 2022 ohradil aj voči vyhláseniu arcibiskupa Vigana o vojne na Ukrajine z marca 2022. Páter Vytrykuš na margo jeho stanoviska uviedol:<blockquote>''„Niektoré udalosti zo života Ukrajiny opísané v článku [stanovisku arcibiskupa Vigana] nezodpovedajú skutočnosti, ale len opakujú naratívy ruskej propagandy. Nechcem súdiť nič o úmysle arcibiskupa, ale myslím si, že sa mohol dopustiť jednej veľkej chyby: hľadajúc alternatívny zdroj informácií k západným médiám, úplne akceptoval ruský pohľad.  A zdá sa, že tým, že sa vyhol jednému extrému, upadol do extrému druhého. Je veľmi zvláštne, že autora nezaujíma názor Ukrajincov ako ďalší alternatívny zdroj informácií.“''</blockquote>Bratstvo sa aktívne zapojilo do materiálne pomoci utečencom z východnej Ukrajiny, ktorým poskytlo ubytovanie, šatstvo a stravu. Okrem toho organizuje pravidelné adorácie Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej, počas ktorých sa kňazi bratstva spolu s veriacimi modlia invokáciu: „Najsvätejšie Srdce Ježišovo, ratuj našu Ukrajinu!“ Dekoráciu oltára zvyknú pri tejto príležitosti tvoriť aj plagáty s týmto povzdychom a podporou obrancov Ukrajiny voči ruskej agresii.

Bratstvo na margo súčasnej ruskej invázie vo svojich výzvach k modlitbe za padlých ukrajinských obrancov cituje mučeníka Grzegorza Chomyszyna (Григорій Хомишин):<blockquote>„''Nech nám tie kríže pripomínajú, že náš národ musí niesť svoj kríž dôstojne, že musí znášať obetu Ježiša Krista, pretože len vo svätej obeti, iba v kríži je zmŕtvychvstanie.“'' </blockquote>''Na plagáte bratstva k modlitbovej výzve tiež stojí:'' <blockquote>''„Večná pamiatka hrdinom, obrancom Ukrajiny i nevinným ukrajinským obetiam!“''</blockquote>Biskup a hieromučeník Chomyszyn o príslušníkoch sovietskej NKVD, ktorí perzekuovali Ukrajincov počas a po druhej svetovej vojne povedal, že sú to ''„...divoké zvieratá... hnané diablom samotným.“''<ref>Pierre Blet. ''[https://abc.tradi.sk/cirkev/148-knazske-bratstvo-sv-hieromucenika-jozafata-sbssj-greckokatolicki-bojovnici-proti-modernizmu-a-delatinizacii-vychodnej-tradicie-cirkvi#v=snippet&q=chomyszyn&f=false Pius XII and the Second World War: According to the Archives of the Vatican]''. Paulist Press, 1999. str. 76-77.</ref>
== Kampaň za mier na Ukrajine 2022 ==
Bratstvo takisto spustilo modlitbovú kampaň za mier na Ukrajine. Pozostáva z (1) ukrajinskej hymny, z piesne (2) „Boh je Veľký, Jediný“, (3) z modlitby a (4) z prosieb.

=== Ukrajinská hymna ===
''Slová: Pavlo Chubynsky; hudba: Mykhailo Verbytskyi''

Ešte neumrela Ukrajiny ani sláva, ani sloboda,

Ešte sa na nás, bratia Ukrajinci, osud usmeje.

Zhynú nepriatelia naši ako rosa na slnku,

Začneme konečne vládnuť v našej zemi.


Dušu, telo, obetujeme za našu slobodu,

Ukážeme, že sme bratia, z kozáckeho rodu.


Všetci za slobodu sa postavíme od Sanu k Donu,

V domovine otcov nenecháme nikoho vládnuť.

Čierne more sa usmeje, ded Dneper zaraduje,

V našej Ukrajine sa osud zmení.


Dušu, telo...


Práca rúk a úprimné nadšenie doplní svoje

A slobody pieseň búrlivá sa po kraji rozľahne,

Za Karpaty sa odrazí a po stepiach zahrmi,

Sláva Ukrajiny stane medzi národy.


Dušu, telo...
=== Pieseň Boh je Veľký, Jediný ===
Bože Veľký, Jediný, zachráň nám Ukrajinu, 

ty si lúč slobody a mieru v jej jeseni. 

Osvieť nás, deti, svetlom viery a poznania, 

ty, Bože, daj, aby sme rástli v čistej láske k našej zemi.

Modlíme sa, Bože, zachráň nám Ukrajinu, 

a všetku svoju priazeň – štedrosť obráť na náš ľud. 

Daj mu slobodu, daj mu budúcnosť, daj dobrý svet, 

Bože, daj národu šťastia a mnoho, mnoho liet!

=== Bože, vyslyš prosby ===
Bože, vypočuj prosbu, 

znič nešťastie našej zeme. 

Sila ľudu je v jednote – 

Bože, daj nám jednotu.

Bože, zlož nám okovy, 

nedaj nám zahynúť v jarme. 

Na Ukrajinu prišla sloboda, 

daj jej šťastie a budúcnosť.

Ó, náš svätý Jozafát, 

spolu s nami sa modli 

k Bohu, aby dal Ukrajine slobodu, 

aby prišiel deň slobody.

=== Prosby ===
'''Kňaz:''' Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami. 

'''Verný:''' Svätý Bože, Svätý Mocný, Svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami (2). 

''Kňaz spieva s veriacimi striedavo nasledujúce modlitby.'' 

Pane, vysloboď nás zo vzduchu, hladu, ohňa a vojny (2). 

Zachráň nás, Pane, od náhlej a nečakanej smrti (2). 

My, hriešnici, prosíme Ťa Bože – vyslyš nás, Pane (2). 

My, hriešnici, prosíme Ťa Bože - odpusť nám, Pane (2). 

My, hriešnici, prosíme Ťa Bože – zmiluj sa nad nami, Pane (2). 

Ó, Ježišu, ó Ježišu, ó, Ježišu, Syn Boha Najvyššieho, zmiluj sa nad nami (2). 

Ó Mária, ó Mária, ó Mária, Panna a Matka Božia, zmiluj sa nad nami (2).

Ó, svätý Jozef, patrón svätej katolíckej cirkvi, oroduj k Bohu za nás hriešnikov 

(2). 

Ó, svätý archanjel Michael a všetky nebeské mocnosti, modlite sa k Bohu za nás hriešnikov (2). 

Ó, náš svätý otec Bazil Veľký, oroduj k Bohu za nás hriešnikov (2). 

Ó, svätí najvyšší apoštoli Peter a Pavol, modlite sa k Bohu za nás hriešnikov (2). 

Ó, svätý Jozafát, hieromučeník Krista, oroduj k Bohu za nás hriešnikov (2). 

Ó, svätí a blahoslavení ukrajinského ľudu, modlite sa k Bohu za nás hriešnikov (2).

== Referencie ==

[[Category:Tradicionalistické spoločenstvá]]